Rímsky cisár, vojvodca, filozof Marcus Aurelius, dodnes na Piazza del Campidoglio hľadí z chrbta svojho koňa na Rím a pozoruje kam sa uberá svet. Každý deň prejde okolo neho množstvo ľudí a on ich všetkých stále a neúnavne zdraví starorímskym „AVE", vyjadreným zdvihnutou rukou.

Jeho socha je pripomienkou toho, že najväčším vladárom je ten, kto dokáže vládnuť sám sebe.

Chlapec predurčený na trón
Narodil sa 26.4.121 do rodiny rímskych patricijov Annia Vera a Domitie Lucilly. V útlom veku mu zomrel otec a o jeho výchovu sa staral dedko Marcus Annius Verus. Spoločenské postavenie mu umožnilo získať vynikajúcich učiteľov, ktorí mu pomohli objaviť a rozvinúť jeho veľký potenciál. Pre jeho zrejmé kvality si ho už v detskom veku všimol aj cisár Hadriánus, ktorý ho obdaril vyznamenaniami a tiež prezývkou „Verissimus" – najpravdivejší. Ako 6-ročný bol Marcus Aurelius menovaný Jazdcom, 8-ročný bol prijatý do kolégia Saliov (kňazi vojnových bohov), 15-ročný si už obliekal mužskú tógu a do senátu mu bolo povolené vstúpiť ešte pred dovŕšením potrebného veku. Krátko pred smrťou Hadriána, bol na jeho podnet, adoptovaný budúcim cisárom Antoniom Piom. Tradícia adopcie umožňovala budúcim vladárom získať potrebné skúsenosti ešte počas života ich predchodcu, pretože vo vhodnom veku sa vďaka adopcii stali
spoluvladármi.

Osudom skúšaný vladár
V roku 161 prevzal vládu nad impériom s titulom Cézar a zaradil sa tak do dynastie vladárov nazývajúcej sa Antoniovci. Za spoluvladára si pribral Lucia Aurelia Vera. Pomocníka veru potreboval, lebo vladárskych starostí mal viac než dosť. Na mnohých stranách ohrozovali hranice Rímskej ríše útočné národy, neskôr sa s niektorými susedmi rozpútali vojny, v ríši sa šírila morová epidémia, nastal hladomor a v roku 169 zomrel Verus. Ťažkosti však neskončili, popri potopách spôsobených Tiberou musel neustále riešiť vonkajšie hrozby a aj vnútorné problémy. Všetko to musel zvládať sám, až posledné 3 roky bol jeho spoluvladárom syn Commodus. Obdobie jeho vlády bolo neľahké, väčšinu času strávil na bojisku, osudu však čelil statočne so stoickou pevnosťou a s mysľou upriamenou na starostlivosť o ríšu. Krátke chvíle oddychu vo svojom stane strávil rozjímaním a svoje myšlienky zaznamenal v diele písanom po grécky: „Myšlienky k sebe". Zomrel po krátkej chorobe 17.3.180 pri Vindobone (Viedeň).

Filozof na tróne a jeho Myšlienky k sebe
V jeho osobe sa spájali 3 výrazné aspekty, ktoré neboli jeho striedajúcimi sa maskami, ale neustále prítomnými charakteristikami. Bol v každej chvíli vladárom, lebo sa neustále snažil vládnuť predovšetkým sám sebe. Bol filozofom milujúcim múdrosť, hľadal ju nepretržite v jej rozmanitých formách a následne uplatňoval vo svojom konaní. Pri tom bol stále sám sebou – Marcom Aureliom, človekom verným svojim zásadám rovnako v súkromí, ako aj vo
verejnom živote.

Myšlienky spísané v jeho diele sú nadčasové, postrehy, ku ktorým dospel sú aktuálne aj dnes. Už mnoho rokov nútia čitateľov zamyslieť sa nad sebou samým, nad svetom a svojim miestom v ňom, nad svojim konaním, vzťahom k ľuďom. A nielen to, motivujú k uskutočneniu zmeny, a nie hocakej, ale zmeny k lepšiemu. Aby vynaložené úsilie nevyšlo nazmar, treba sa sústrediť na to, čo je dôležité. „Pozri sa na jadro vecí: nech ti na nijakej veci neujde jej hlavná podstata ani pravá hodnota!".

Žijeme v hmotnom svete, ktorého prirodzenosťou je pominuteľnosť, veci vznikajú a zanikajú, aby sa po čase mohli znovuzrodiť v novej a lepšej forme. To platí aj pre ľudskú bytosť. Čas jej života je vymedzený, čo by v nás podľa Marca Aurelia nemalo vzbudzovať strach. „Nepohŕdaj smrťou, ochotne sa s ňou zmier, pretože aj ona je jednou z vecí, ktoré príroda chce... je teda prirodzenou povinnosťou mysliaceho človeka nesprávať sa k smrti ľahostajne, odmietavo ani
pohŕdavo, ale ju očakávať ako ktorýkoľvek prirodzený úkon."

Pokým žijeme, mali by sme čas, ktorý máme k dispozícii, využiť čo najlepšie. Nájsť si svoje miesto a na ňom sa realizovať a rásť, aby sme našim bytím a skutkami boli prospešní nielen sebe, ale aj celku, ktorého sme súčasťou.

Keď nám život prinesie do cesty problémy a prekážky, nemali by sme nariekať a nechať sa nimi zastaviť či odradiť od vytýčených cieľov. Nič sa nedeje náhodou, Marcus Aurelius to povzbudivo ozrejmuje: „Každému prináša osoh, čo sa mu prihodí z vôle vesmírneho poriadku, a je mu to osožné práve vtedy, keď sa mu to prihodí.“

Niekedy za problémy, ktoré nás trápia nemôžu nepriaznivé okolnosti, ale, hoci aj nechtiac, ľudia v našom okolí. Aj na to ponúka Marcus Aurelius riešenie. „Nehnevať sa na nevedomých, pretože ich najväčším hriechom je to, že nepoznajú rozdiel medzi dobrom a zlom. Lepšie je rozpoznať v nich svojich príbuzných preto, že sa účastnia na rovnakom božskom diele.“

A niekedy sme to my jediní, kto je zdrojom našich problémov, tým, že nedokážeme alebo nechceme vidieť pravdu a zmeniť svoj postoj, pohľad na vec. Tým sa dobrovoľne vzdávame svojej slobody v prospech našich slabostí. „Pamätaj si, že prejavom rovnakej slobody je zmeniť svoju mienku a vypočuť si radu niekoho iného, kto by nás rád napravil. Lebo práve tvoja činnosť sa uskutočňuje podľa tvojho rozhodnutia a tvojej úvahy, teda aj podľa tvojho rozumu.“

Len slobodný človek, nespútaný svojimi slabosťami, je skutočne šťastný. Človek, ktorý je vnútorne pevný a vyrovnaný, pričom vnútorná stabilita je výsledkom intenzívnej práce na sebe samom. Nádej na úspech má každý, ak správne nasmeruje úsilie. „Zahľaď sa do svojho vnútra! Tam je žriedlo dobra, ktoré je schopné ustavične vyvierať, ak sa k nemu prekopeš.“

Čím sme sami lepší, tým viac dobra vidíme aj v druhých, čím viac rozumieme sebe, tým viac dokážeme chápať iných ľudí, mať pre nich dostatok tolerancie a lásky. „Ľudia sú stvorení kvôli sebe navzájom: buď ich teda poučuj alebo ich znášaj! Musíš s nimi dobre vychádzať, lebo od prírody sú to tvoji priatelia.“

Odkaz cisára - filozofa
V každých okolnostiach života môže byť človek pánom seba samého, naplniť svoje vízie, stať sa dobrým človekom. Príklad Marca Aurelia je toho dôkazom a zároveň veľkou inšpiráciou.
„Všetko, čo sa ti prihodí, prihodí sa ti tak, že to buď môžeš znášať, alebo nemôžeš znášať. Ak sa ti teda prihodí niečo, čo znášať môžeš, nešomri, ale znášaj to, koľko len môžeš; ak sa ti prihodí, niečo, čo znášať nemôžeš, nereptaj, lebo ťa to skôr premôže. Nezabúdaj však, že ti príroda dala schopnosť znášať všetko, čo si vo svojich predstavách môžeš urobiť celkom znesiteľným, keď si pomyslíš, že je ti to osožné alebo je tvojou povinnosťou takto konať.“

Viktória Búdová

Použitá literatúra a zdroje:
(1) Marcus Aurelius. 2006. Myšlienky k sebe. 4. vydanie. Bratislava : Vydavateľstvo SSL. 191 s. ISBN 80- 8061-261-7.