Menu

Bruncvík – hrdina v nás

Bruncvík – hrdina v nás

 

„Aby sme mohli radostne bojovať za veľkú vec, je potrebné sa radovať vo svojom vlastnom duchu, a to nedokáže človek, ktorý je presvedčený, že odíde navždy."


/Jorge Angel Livraga: Myšlienky/

Citovaný autor povedal kedysi na svojej prednáške, že každý človek nosí vo svojom vnútre Hrdinu, svoje malé obrnené Ja, ktoré dennodenne bojuje v prospech zlepšenia celku, ktorého je súčasťou. Je to boj ťažký a namáhavý, avšak umožňuje stúpať po zázračnom schodisku vedúcom k Duchovnej hore každého jedinca. A práve tento malý Hrdina nám otvára brány k pochopeniu, k stotožneniu sa s hrdinami mýtickými, skutočnými, legendárnymi alebo rozprávkovými a v myšlienkach bojuje po ich boku. A rovnako ako má jednotlivec svoj vzor v niektorom z hrdinov, majú aj celé národy svoj archetyp Hrdinu, ktorý pre nich niečo urobil, dobyl, vyriešil a stal sa príkladom a ukazoval smer rozvoja a pokroku.

Tohto hrdinu v našom vnútre môžeme porovnať s olejovou lampičkou, ktorá dobre svieti iba vtedy, keď v nej pravidelne meníme olej a pravidelne leštíme sklo. Je zbytočné mať olejovú lampičku, ktorá kvôli jednému z uvedených dôvodov nie je schopná vyžarovať svetlo. A rovnako je zbytočné mať hrdinov, pokiaľ nie sme schopní brať si z nich príklad, nasledovať v praxi ich samotných a ich činy a vyhýbať sa chybám, na ktoré poukazujú. Je zbytočné mať hrdinov, ak nie sme schopní pomocou ich príkladu prebudiť hrdinu, ktorý spí v nás. Hrdinovia neexistovali, neexistujú a nebudú existovať len preto, aby sme si o nich čítali alebo o nich rozprávali svojim deťom počas dlhých zimných večerov. Sú príkladom správneho spôsobu žitia, sú povzbudením v bezradných chvíľach, v ktorých strácame orientáciu a silu, aby sme sa vrhli vpred, do nových dobrodružstiev a úloh, ktoré čakajú, aby sme ich splnili.

Hrdinovia sú zdanlivo obklopení množstvom, ale množstvo sa k nim obracia chrbtom, akonáhle v nich objaví i onú druhú ľudskú časť, ktorú všetci vlastníme. Hrdinovia sú zdanlivo osamotení, ale v skutočnosti im stačí spoločnosť ich Nesmrteľného Ja, spoločnosť múdrych slov a oddanosť iných hrdinov, ktorí sú pre nich príkladom a jednou rodinou. Hrdinov netrápi otázka smrti, ale otázka života: ako ho čo najlepšie prežiť, aby sme v okamihu smrti nemuseli skláňať hlavu, lebo sa nedokážeme sami sebe úprimne pozrieť do oči? Ako urobiť čo najviac, no nie iba pre seba, ale aj pre ostatných, ktorí toho z akéhokoľvek dôvodu nie sú schopní? My odídeme, ale zostanú na nás spomienky a zostanú naše činy, aby o nás rozprávali generáciám, ktoré po nás budú nasledovať. Hrdina si je toho vedomý, a preto sa snaží konať vždy cnostne, snaží sa, aby boli jeho slová v súlade s jeho činmi a aby tieto boli prospešné jemu aj ostatným.

Prahu pretína rieka Vltava a tá je spojená niekoľkými mostami. Najznámejší z nich je rozhodne Karlov most, nesúci meno českého kráľa, ktorý ho dal postaviť. Je preslávený legendami, svojím vekom, krásou a tým, že sa stal výbornou cestou na prechádzky pre zamilovaných aj turistov. Je vyzdobený sochami, no jedna z nich, tá najkrajšia, umiestnená na jeho boku na samotnom brehu rieky, vo svojej osamelosti často uniká pohľadom prechádzajúcich ľudí. Predstavuje rytiera s mečom v ruke a levom pri nohách. Iba tí, ktorí poznajú české legendy vedia, že to je Bruncvík so svojím verným levom, ktorý sa už celé storočia blýska na štátnom znaku. Zázračný meč v Bruncvíkovej ruke má chrániť zem pred nebezpečenstvom. Avšak nebol vždy lev a meč, nebol vždy rytier...

Legenda hovorí, že knieža Žibřid, veľký hrdina, ktorý dobyl znak orla, mal syna Bruncvíka, ktorý nechcel zaspať na vavrínoch svojich predkov, ale naopak, tiež sa rozhodol dobyť svoj znak. Bol mladý s horúcou krvou a zvolil si leva: ohnivého pána zvierat, nebojácneho a neustupujúceho pred nebezpečenstvom. Keďže hrdinské činy nespia doma v posteli a nespočívajú v ľahostajnosti, ani nášmu hrdinovi nezostávalo nič iného, iba sa vydať na cestu za dobrodružstvom, ktoré ho privedie k jeho znaku a zároveň k nemu samému, pretože spozná koľko vydrží, zistí svoje hranice a možnosti a odhalí to neznáme, ktoré v sebe my všetci skrývame.

Každý kto sa odhodlá, naráža na svojej ceste za poznaním na nespočetné prekážky, tak fyzického, ako psychického a duchovného typu. Každý filozof, milovník múdrosti, keď sa odhodlá odhaliť tajomstvo života a smrti, zahalené rúškom nevedomosti, musí počítať nielen s príjemnými poznatkami a udalosťami, ale aj s námahou. Často bude musieť na konci svojich síl vytiahnuť z neznámych zdrojov svojho vnútra ďalšie „zásoby" vôle a odhodlania, aby dotiahol svoj úmysel do konca a dosiahol cieľ. „Nie je ťažké zomrieť pre ideál, ale každodenne ho žiť" , hovoril filozof menom Livraga, a práve to je jedna z najväčších právd týkajúca sa všetkých Hrdinov sveta: vytrvať do konca, vydržať všetko a každodenne znášať odmeny a nepriazne Osudu s úsmevom, nestrácajúc sily, vedomí si cieľa a ideálu, pre ktorý žijeme, zabíjajúc pochybnosti, ktoré sa rodia zo skleslosti.

Bruncvík, archetyp českého hrdinu, začína ako väčšina hrdinov tak, že sa musí rozlúčiť s tými, ktorých miluje a ktorí ho sebeckými putami odvracajú od cesty. Manželka Neomenia ťažko znáša jeho odchod, ale napriek tomu sľubuje, že na neho bude čakať sedem rokov s jeho prsteňom, ako zálohou vernosti, pokiaľ neuvidí svoj prsteň, ktorý bude znamením posolstva. Jeho cesta začína na pevnine, na koňoch, s družinou a zbrojnošmi. Avšak ak keď šťastne zdolal prvý element zeme, stretáva sa s druhým: je pred ním nekonečné more a úloha preplávať ho. Hrdina sa však pred prekážkami nezastavuje, a tak Bruncvík stavia koráb, aby mohol postupovať ďalej za svojim dobrodružstvom.

Štvrť roku sa plaví pokojne a nerušene až kým mu cestu sťažil vietor, pán vzduchu. V temnej noci sa proti nemu obrátil, aby vyskúšal jeho silu a odvahu a ukázal mu silu búrky a divokého vlnobitia. Ženie ho k Jantárovej hore, ohnivo žiariacej v tme, ktorá je preslávená tým, že stroskotancov nikdy nepúšťa zo svojich pazúrov. Je posiata ľudskými kostrami a troskami lodí. Je opustená a neplodná, bez života, rozsievajúca smrť, ktorá je koncom všetkých, ktorí stroskotali na jej brehoch. Trikrát sa pokúšali odplávať od brehu, ale prúd ich vždy vrátil naspäť. Keďže zabili a zjedli všetky kone, jedinú potravu, ktorú mali, rytieri jeden po druhom umierajú až nakoniec po troch rokoch zostáva Bruncvík sám s najstarším a najvernejším rytierom Baládom.

Hovorí sa, že staroba prináša múdrosť a životná skúsenosť umožňuje všimnúť si východiská z problémov, čo mladosť a neskúsenosť nedokáže. A práve ten najstarší a najmúdrejší rytier, ktorého meno Balád napovedá, že vie veľa o minulosti, o ktorej rozprávajú aj balady, radí Bruncvíkovi, ako sa zachrániť; on sám je už starý a je si vedomý toho, že jeho život už nemá pre jeho ľud veľkú cenu, a preto nesebecky ukazuje Bruncvíkovi možné východisko, a týmto oddaným činom zostáva navždy nesmrteľný, pretože bude žiť v spomienkach Bruncvíka a jeho potomkov ako čestný záchranca svojho pána.

Každý rok prilieta vták Noh na Jantárovú horu – ostrov. Je to okrídlené zviera s telom leva s hlavou orla, v gréckej mytológii nazývané Gryf. Bruncvík sa na radu Baládovu zabalil do konskej kože a ľahol si na najvyššie miesto. Vzal si so sebou iba svoj meč, pretože ten každý rytier stráži aj za cenu vlastného života a vie, že je jeho predĺženou rukou a verným priateľom v nebezpečenstve. Vták, ktorého privábil pach konskej kože, veril, že ide o bohatú korisť a tri dni a tri noci s ním letel do svojho hniezda. Tam čakal Bruncvíka boj s hladnými mláďatami, aby sa vyslobodil a mohol začať hľadať cestu ďalej.

A tu sa vlastne dostávame k vrcholnému okamihu legendy, pretože hrdina sa konečne stretáva s možnosťou dobyť si zvolený znak. Na úpätí hory, na ktorej bolo postavené Nohove hniezdo, narazil na leva bojujúceho s deväťhlavým drakom. Pribehol mu na pomoc, pretože kvôli znaku leva toho už toľko okúsil. Vytasil svoj meč proti drakovi a po ťažkom boji dokázali obludu spoločne poraziť. A tak sa začína priateľstvo, trvajúce do konca života, a vlastne aj spiatočná cesta, ktorú je potrebné znova nájsť, pretože sa stratila v množstve náročných dobrodružstiev.

Tri dni a tri noci pochybuje Bruncvík o svojom novom priateľovi a pokúša sa leva zbaviť, ale zviera ho verne nasleduje a je mu úplne oddané. Keď sa dostanú k morskému pobrežiu a postavia si plť, márne sa snaží odplávať bez leva. Zviera je ochotné sa aj utopiť, len aby doplávalo k svojmu pánovi, ktorý sa už odrazil od brehu. Bruncvíkovo srdce je dojaté oddanosťou a lepšie než rozum tuší, že toto je nový priateľ v dobrom aj v zlom.

Deväť dní a nocí plávali v rozbúrenom mori, až narazili na Karbunkulovú horu. Na rozdiel od Jantárovej hory, ktorá vyžarovala žlté svetlo, táto svietila žiarila na červeno. Na hrade panoval kráľ Olibrius, ktorý mal dvoje očí: jedny mal vpredu a druhé vzadu. Jeho dvorania boli ešte podivnejší: jednonohí, rohatí, s dvoma hlavami alebo s hlavou psou, červení, šediví alebo z polovice bieli, niektorí sa podobali obrom, iní zase trpaslíkom... Kráľ je však ďalším Bruncvíkovým pokušením, lebo na oplátku za pomoc, ktorej sa mu jedného dňa od neho dostane, vyžaduje, aby oslobodil jeho dcéru, ktorú uniesol drak Bazilišok.

Každý z nás má v sebe „draka", Baziliška, ktorý ho nabáda na nečinnosť a ľahostajnosť, na lenivosť a záhaľčivosť, na to, aby si vybral ľahšiu cestu životom a žiaľ, nie vždy tú najpoctivejšiu a najúprimnejšiu. S takýmto drakom musíme bojovať, aby sme dobyli svoje vyššie Ja, vyslobodili ho z pazúrov nízkosti a pozdvihli ho na najvyššiu úroveň, ktorá v nás existuje. Tento drak má aj svoju kladnú stránku, pretože nám umožňuje spoznať seba samého, zvíťaziť nad našimi neresťami, napraviť naše nedostatky a vyjsť z tohto boja víťazne. Bruncvík bojuje s Baziliškom, aby oslobodil princeznú, my bojujeme sami so sebou, aby sme oslobodili svoje nesmrteľné Ja. Tak ako on, aj my meníme nemožné na možné a stúpame po schodisku evolúcie vždy o kúsok vyššie.

Napriek tomu, že princezná je oslobodená, vznikajú problémy, ako sa vyrovnať s novým stavom a s konečnou platnosťou rozseknúť putá, ktoré nás spájajú so stavom predchádzajúcim. Je potrebné konať rýchlo a okamžite, pretože inak sa dostávame do stavu nečinnosti, ktorý vedie k strnulosti a skaze. Olibrius si zaumienil, že náš hrdina bude dôstojným manželom pre jeho dcéru Afriku, a odmieta pomôcť Bruncvíkovi v návrate. V tomto okamihu musí hrdina vytiahnuť posledné sily z najhlbšieho vnútra a urobiť nemožné, nájsť východisko zo zdanlivo neriešiteľnej situácie. Bruncvík ho nachádza v pivnici zámku v podobe zázračného meča, ktorý iba na príkaz „Hlavy dolu!" zráža hlavy všetkým nepriateľom. Dostáva sa z ríše kráľa Olibria, no na svojej ceste musí ešte poraziť diablom zakliate Azmodov, ktorí majú schopnosť svojou krásou, veselosťou a nádherou priviesť človeka do záhuby, a Astriolov, ktorí na čele so svojim kráľom Astriolom chytajú pre diabla ľudí, aby na ich ostrove žili naveky.

Prekonajúc tieto prekážky, sa šťastne dostáva do Prahy, do rovnakej situácie, v akej sa kedysi v inom mýte ocitol Odysseus. Jeho milovaná manželka Neoménia, ktorá sa ani po siedmych rokoch nestretla s prsteňom, dôkazom, že jej manžel je živý, je nútená sa vydať. Avšak...
Na dne jej čaše sa zázrakom objavuje prsteň a na mestskej bráne varovanie: „Ten, ktorý pred siedmymi rokmi vyšiel, sa vrátil späť." Bruncvík zvíťazil nad nepriateľmi. Znovu začal vládnuť vo svojom kráľovstve. Lev sa stal štátnym znakom a pretrval do dnešných dní: biely lev na červenom poli.

A čo meč? Hovorí sa, že je zamurovaný do jedného zo stĺpov Karlovho mosta blízko Bruncvíkovej sochy. Zázračná zbraň čaká na nového rytiera, na nového Bruncvíka, ktorý dokáže zachrániť svoju vlasť pred nešťastím. Keď bude najhoršie, hovorí legenda, vstanú Blanícki rytieri, ktorí spia pod rovnomennou horou, a povedie ich svätý dedič Zeme českej. Keď pôjde po Karlovom moste, jeho biely kôň zakopne a vykopne kopytom Bruncvíkov meč. Vodca zvolá: „Všetkým nepriateľom Zeme českej hlavy dolu!" a bude svätý pokoj. Ale to už je ďalšia legenda o ďalšom hrdinovi.

A čo náš maličký bojovník, ktorý spí v našom vnútre a čaká na svoju príležitosť? Prebudí sa ešte v tomto živote, alebo bude ďalej leňošiť? Áno určite sa prebudí, pretože každý je aspoň na okamih hrdinom. Všetci sme sa aspoň raz prekonali a zatúžili po dobrodružstve. Už však nestačí len túžiť: chce to činy a skutky. Prekonávanie sa a odhodlanie. Chce to vyraziť už dnes a nenechávať to na zajtra, pretože by mohlo byť neskoro.

Prahou tečie rieka a je preklenutá niekoľkými mostami... A mnohými ďalšími mestami tečie rieka... A v mnohých ďalších mestách, na mnohých miestach sveta stoja sochy rytierov a hrdinov. A my okolo nich prechádzame a občas si ich ani nevšimneme. A predsa... sú tu. Pre mňa, pre teba..., pre nás. Aby nám pripomenuli, že je prečo žiť, usilovať a snažiť sa. Že existuje cieľ, ku ktorému kráčame, nový a lepší zajtrajšok, jednoducho evolúcia. A my máme za úlohu ju naplniť, každý zvlášť a všetci spoločne. Pokiaľ to však chceme dokázať, musíme začať hneď teraz, dnes, okamžite. Hor sa za dobrodružstvom, hrdinovia!

Slavica Kroča

Hore