Keď prstami predstavivosti obraciame stránky dejín, všimneme si listy poškvrnené krvou. Nájdeme však aj také, ktoré majú pozlátený okraj a rozprávajú nám o veľkých ľuďoch, ktorí obetovali život za „pravdu, spravodlivosť a bratstvo". Od Sokrata po Hypatiu z Alexandrie; od Giordana Bruna po Gándhího... Či už boli uznávaní alebo zatracovaní – zanechali nám svoj odkaz.

Móhandás Karamčand Gándhí je živým príkladom toho, že okrem množstva zbraní sme ako ľudské bytosti vyzbrojení neuveriteľnou silou s názvom Láska. Narodil sa v Porbandare na severozápade Indie v roku 1869. India bola v tom čase pod nadvládou Britského impéria. A on, ako znamenitý filozof, ktorým odjakživa bol, si kládol otázky typu: Nie je Anglicko jednou z krajín, kde sa zrodila demokracia? Ako je možné, že obsadili celú Indiu a veľkú časť sveta bez toho, aby to s niekým prebrali?... Avšak išlo o Britské impérium, ktorému bolo všetko dovolené.

Ako chlapec bol taký plachý, že po skončení vyučovania vždy rýchlo bežal domov, bál sa totiž, že sa mu budú spolužiaci vysmievať. Vyrástol v silne náboženskom prostredí. Lámal si hlavu nad zmyslom kastového systému, niektorých zvykov, božstva, ktoré má istú konkrétnu podobu... A tradičné náboženstvo mu odpovede na jeho otázky neposkytlo. Premýšľal o všetkom, čo ho obklopovalo.

Prvými učiteľmi, ktorí ho priučili dôležitým veciam v živote, boli jeho vlastní rodičia. Otec Karamčand bol analfabet, no vynikal praktickou inteligenciou a podarilo sa mu stať sa starostom mesta.

Jeho matka Putlibai tiež nevedela čítať, ani písať, mala však zdravý sedliacky rozum. Pri jednej príležitosti, v rámci pôstnych rituálov v rodine, urobila rozhodnutie vôbec nejesť, kým sa neukáže slnko. No v oblasti, kde žili, nebola hustá hmla ničím nezvyčajným. A tak prešli tri dni, počas ktorých slnko ani raz nevyšlo. Gándhí s bratom už boli dosť ustarostení. Celý deň sedeli na stráži pri vchodových dverách, aby mohli dať matke vedieť, keď sa ukáže slnko – vtedy sa mohla najesť. Na tretí deň zlatisté lúče slnka konečne pohladili tváre detí, a tie sa rozbehli ako o život oznámiť to mame. Keď sa však aj s ňou vrátili ku dverám, krajinu opäť zahalila hmla a po slnku nebolo ani stopy. Nešťastné deti sa pozreli na mamu, no v jej výraze tváre nezbadali ani náznak nevôle. Akoby sa nič nestalo, pokračovala vo svojej práci.

Pri inej príležitosti mu povedala: „Atóm je ako vesmír, to, čo sa deje s atómom, deje sa aj s vesmírom. Svet bude lepší, ak sa bude každý zaujímať o svoje okolie." Toto malého Móhandása hlboko ovplyvnilo.

Gándhí sa oženil v trinástich rokoch, ako bolo v tej dobe zvykom. Našli mu nevestu rovnakého veku – volala sa Kasturba a bola mu vernou a činorodou spoločníčkou v boji za mier. Gándhí túžil byť ideálnym manželom, nevedel však potlačiť obrovskú žiarlivosť.

Bol to úplne obyčajný človek. Veril tomu, že jeho nedostatky a chyby slúžia na to, aby lepšie spoznal seba samého a mohol tolerovať chyby iných.

Udalosť, ktorá ho obzvlášť poznačila, bola smrť jeho otca. Dlhé roky si nevedel odpustiť, že nebol pri ňom v posledných chvíľach jeho života.

Gándhí mal predovšetkým rebelskú dušu. Raz sa vzbúril proti celej náboženskej a rodinnej tradícii týkajúcej sa zákazu konzumácie mäsa. Spolu s kamarátom si kúpili toto tabuizované jedlo a šli do lesa ochutnať ho. Inokedy sa s bratrancom rozhodli, že spáchajú samovraždu, pretože mali po krk rozmarov dospelých, ktoré už nemohli strpieť. Kúpili si jedovaté semienka, no keď nadišla hodina pravdy, priznali si: „Nie je to až také zlé! Keď budeme starší, aj my budeme mať nejaké slovo." A na to obaja zjedli po jednom semienku, aby zachránili svoju česť.

V devätnástich rokoch odcestoval za štúdiom do Londýna. V roku 1888 sa stáva z Gándhího Londýnčan študujúci právo – oblieka sa ako pravý „džentlmen", absolvuje hodiny rečníctva, hry na husle, spoločenského tanca... Domnieval sa, že Anglicko je modelovou krajinou. Britské impérium bolo dokonalým príkladom civilizovanej krajiny a on, ako aj mnohí iní, chcel žiť ako anglický aristokrat. Našťastie si uvedomil akú veľkú obetu pre neho robí jeho rodina a rozmyslel si to. Začal si sám variť, prestal navštevovať kurzy a vyhýbal sa spoločenským akciám, ktorých sa bolo treba takmer povinne zúčastňovať, ak chcel človek dokončiť štúdium a získať „vplyv".

A tak začal s bádaním. Spoznal východnú filozofiu, ktorú väčšina mladých Indov absolútne odmietala. Je zaujímavé, že musel opustiť svoju krajinu, aby objavil krásu a hĺbku hinduistickej filozofie. Priateľ mu predstavil Bhagavadgítu, ktorá ho tak očarila, že sa k nej vracal celý život: „Keď ma prepadnú pochybnosti, obrátim sa na Bhagavadgítu a v nej vždy nájdem nádej a dobrú radu."

Gándhí prišiel na to, že ak na niečom chorobne lipneme – sociálnom postavení, práci, uznaní, peniazoch, pôžitkoch – nebudeme v živote šťastní, sme totiž závislí od iných. Zistil, že lipnutím na niečom zabúdame na to, že najdôležitejším v živote nie je mať, ale byť a podeliť sa. V Bhagavadgíte našiel základ svojho boja za mier. A načerpal inšpiráciu pre svoju snahu o „satjagrahu", čo znamená „správne správanie sa" a tiež „pridŕžanie sa pravdy".

Gándhí nám pripomína, že tá sila prebýva v srdci: „Národ s 320 miliónmi obyvateľov nepotrebuje vražednú zbraň, nepotrebuje oštepy ani dýky, stačí mu disponovať vlastnou vôľou, taká je sila satjagraha."

Keď sa ako čerstvý absolvent práva vrátil do Indie, trochu sa obával, pretože bol veľmi nesmelej povahy. Na prvom súdnom procese sa snažil prehovoriť, ale slová mu neprichádzali na jazyk... a tak svoj prvý prípad prehral. Raz sa mu naskytla príležitosť vziať dôležitý spor, pričom nebolo nutné hovoriť pred súdom, bolo to však v Južnej Afrike... a tak sa vydal na cestu do provincie Natal.

Keď vstúpil do súdnej miestnosti, prvé, čo začul, bol sudcov krik: „Ako sa sem opovažujete vstúpiť v turbane? Zložte si ho!" Prikázať také čosi Indovi je nanajvýš urážlivé; takže odmietol a následne ho odtiaľ doslova vykopli. O čosi neskôr cestoval vlakom – prvou triedou ako sa na právnika patrí – pokojne si čítal na svojom sedadle, keď prišiel revízor: „Prašivý počerný sa opováži cestovať prvou triedou? Tento vagón je vyhradený pre Európanov! Kde si, sakra, ukradol lístok?" Gándhí mu odpovedal, že za lístok zaplatil, a preto má právo cestovať v danom vagóne. No revízor ho nepočúval, vyhodil ho aj s batožinou z vlaku.

V Južnej Afrike mali voči imigrantom veľmi nespravodlivé zákony. Raz prišiel ku Gándhímu domov jeden zúfalý nádenník, ktorý utiekol z farmy svojho pána. Mohli by ho uväzniť a mučiť. Gándhí si bol vedomý toho, že sa môže dostať do peknej kaše, keď mu vyjde v ústrety a bude ho obhajovať. Rovnako mu však záležalo na ľuďoch. Prípad teda vzal.

Ďalšiu skvelú myšlienku, ktorú Gándhí prevzal z východnej múdrosti, je „ahimsa". Doslovne to znamená „absencia násilia", no nie „absencia boja". Gándhí veril, že treba bojovať aktívne, každý deň, neúnavne a bez prestania, ale etickými metódami, bez nenávisti a použitia násilia. Takže nemá nič spoločné s „pasívnym odporom", to je nešťastný preklad – vždy ho odmietal, keďže obhajoval aktívny a provokatívny postoj.

Gándhí odjakživa učil, že sila nespočíva v zbraniach, ani v organizovaní krvavých a hrozivých revolúcií. Sila spočíva v tom, že človek je schopný neustúpiť pred zlom a zároveň nespolupracovať s nespravodlivou vládou, a to bez toho, aby stratil dôstojnosť či páchal násilné činy. Preukázal, že keď má niekto sen či ideál, má aj obrovskú silu na jeho dosiahnutie.

Vravieval, že nenásilie nie je zbraňou slabochov, je to zbraň silných sŕdc, tých, ktorí dokážu bojovať za to, v čo veria. A tento boj nemusí byť vôbec poznačený násilím. Nenásilie je duchovný boj. Znamená vydržať, na nenávisť odpovedať láskou, ako povedal Budha.

Začal byť obzvlášť aktívny na viacerých frontoch: vznikol Indický kongres Južnej Afriky. Začal vychádzať prvý Gándhího týždenník Indian Opinion.

Vytvoril tiež Indickú vzdelávaciu asociáciu. Uvedomil si, že ak ľudia nemajú prístup k vzdelaniu, aký má zmysel politická nezávislosť? Načo vylepšovať zákony? Vždy sa totiž nájde niekto bez svedomia, kto bude pripravený zneužívať ľudí, a vždy sa nájde niekto bez vzdelania, kto sa nechá zneužívať. Nevedomosť je príčinou všetkého zla...

A začala sa neposlušnosť: neplatili dane, spálili imigračné doklady, organizovali štrajky, písali do medzinárodných denníkov... Väznice sa napĺňali. Iróniou je, že Gándhího zatkli za podnecovanie násilia... Tak však bolo možné dosiahnuť zrušenie neprístojných zákonov, ktoré vnucovali systém otroctva. To bolo prvé víťazstvo satjagrahy.

Po návrate do Indie založil ašram či komunitu, na príklade ktorej opäť ukázal, že žiť v harmónii nie je utópia. Toto stredisko bolo centrom bratstva, akýmsi laboratóriom, kde spolunažívali hinduisti, moslimovia, židia... Dokonca sa mu podarilo čosi neuveriteľné, na indické pomery: príslušníci vyššej kasty žili bok po boku s „nedotknuteľnými", ľuďmi bez príslušnosti ku kaste, ktorými sa zvyčajne obzvlášť opovrhovalo. Na tomto mieste boli všetci božími deťmi.

Gándhí obetoval celý svoj život hájeniu ich práv. Poukazoval na nespravodlivosť kastového systému. Stálo ho to nemalú námahu, prekonal stáročia náboženských predsudkov; podarilo sa mu to v ašrame a tisícoch indických dedín. Vravieval: „Ak existuje spravodlivosť a bratstvo v tejto komunite, prečo by nemohli existovať na celom svete? Tá možnosť tu existuje, ale mnohým chýba vôľa."

Komunity sa zakladali predovšetkým na manuálnej práci a deľbe práce.

Gándhí mal povesť osloboditeľa a v tom čase mu Thákur, básnik a nositeľ Nobelovej ceny, dal meno „Mahátmá", veľká duša. V dávnych dobách bola táto prezývka vyhradená pre „veľkých zasvätencov", výnimočných jedincov, ktorí dosiahli neobyčajný duchovný rozvoj a múdrosť. Neskôr sa dávala každému, kto sa vyznačoval istou autoritou či schopnosťami. Gándhí tento „titul" vždy odmietal. Považoval sa za obyčajného človeka, ktorý si dokázal priznať, že nie je neomylný.

V tom období bola založená strana Indický národný kongres, hlásiaca sa k odkazu nezávislosti Indie. Gándhí odmietol stať sa jej predsedom.

Vždy cestoval vo vagónoch tretej triedy, na sebe mal svoje typické bedrové rúško a ručne utkaný bavlnený šál. Pravidelne písal železničnej spoločnosti, aby upozornil na nedostatočnú hygienu, pretože chudoba preňho nebola synonymom mizérie a špiny. Začal navštevovať okolité obce a zaujímal sa o biedne podmienky, v ktorých žili tisíce roľníkov so svojimi rodinami. S pomocou ďalších satjagrahov vypracoval podrobné správy, až narazil na nezákonnosť danej situácie. Dokonca od nich boli vymáhané vydieračské dane, ktoré nemali za povinnosť platiť. Úrady ho okamžite začali považovať za „nežiaducu osobu" a snažili sa ho vyhnať.

Gándhího uväznili. Vo väzení však už bol aj predtým a nikdy neodmietol „britskú pohostinnosť". Prekvapivo, čas strávený vo väzení využíval na načerpanie energie, odpočinok, premýšľanie a modlitbu. Zvyčajne spával tri až štyri hodiny, takže väzenie bolo preňho ako dar a vychádzal z neho omladnutý. Okrem toho písal nové stratégie odporu. Úrady preto dávali pozor, aby Gándhí nestrávil vo väzení veľa času.

Postavili ho pred súd, ktorý sa ho bál odsúdiť, lebo mohlo dôjsť k násilnej vzbure roľníkov. Stalo sa niečo nezvyčajné: Gándhí požiadal, aby ho uväznili. Sudca porušil všetky predpisy, zakázal mu navštevovať okolité obce a opustiť mesto. A tak Gándhí sudcovi vyrozprával, v akých úbohých pomeroch títo ľudia žijú. Povedal mu, že ak naozaj považuje za spravodlivé to, z čoho ho obviňujú, nech ho dá zavrieť, lebo nemohol prijať takéto zdvorilostné zaobchádzanie. Sudcovi neostalo nič iné, ako so strachom počúvnuť Gándhího a odsúdil ho.

Gándhí neprestal kritizovať situáciu, až kým sa nestretol s miestodržiteľom okresu a skončil, až keď sa dostal k samotnému miestokráľovi Indie. Týmto spôsobom dosiahol, že všetkým roľníkom vrátili veľkú časť peňazí, ktoré im ukradli; každý roľník dostal svoj kúsok pôdy. Bola to prvá víťazná bitka na indickej pôde a po nej nasledovali ešte mnohé ďalšie.

Sláva Gándhího rástla, ale narastalo aj násilie podnecované túžbou po nezávislosti. Anglická vláda začínala byť čoraz nervóznejšia. Strácala kontrolu a nechcela prísť o obrovský poklad, akým bola India, nazývaná „perla britskej koruny".

Mnohí si volili priamu vojnu a spáchalo sa veľa teroristických atentátov. Gándhí vyhlásil deň modlitby a pôstu v celej Indii. Nebol to len generálny štrajk, šlo o niečo viac: cieľom bolo, aby mohol každý stráviť čas sám so sebou v tichosti, uvažovať o situácii a vyhýbať sa nenávisti voči Angličanom.

Tento generálny štrajk sa spájal s nenávisťou, ktorá sa začínala prejavovať medzi hinduistami a moslimami, medzi Indmi a Angličanmi, a pre ktorú tiekli potoky krvi. Gándhí je sčasti zodpovedný za všetku preliatu krv. Začalo mu byť jasné, že najprv treba dosiahnuť nezávislosť duše: oslobodiť sa od vlastných obáv, nenávisti a vášní. Bez tejto vnútornej slobody sa nedá nič robiť... Znova bol uväznený.

O šesť rokov neskôr boli Angličania presvedčení, že ľud naňho zabudol. Vyšiel z väzenia a opäť začal boj za vzdelávanie: navrhol otvorené filozofické vzdelávanie, ktoré by pomohlo objaviť etické hodnoty a najlepšie duševné vlastnosti u každého chlapca a dievčaťa. Založilo sa nespočetné množstvo škôl. Pred svojou ďalšou akciou sa musel uistiť, že ľudia budú pripravení, aby prebehla v úplnom pokoji. Až kým mu konečne neprišla na um skvelá myšlienka! Veľký pochod za soľou. Tak vznikol legendárny Soľný pochod.

Odkedy Anglicko ovládlo Indiu, uvalilo daň na konzumáciu soli. Hoci z indických pláží pochádzalo najviac soli na svete, ľudia k nej nemali prístup. Bol to anglický monopol. V marci v roku 1930 sa Gándhí ako šesťdesiatjedenročný vydal na púť dlhšiu ako tristo kilometrov k moru mesta Dandí, kde potom nabral zakázanú soľ. Keď tento obrovský sprievod prechádzal mestečkami a obcami, všetci obyvatelia k nim prichádzali a spievali, hádzali kvety a priadli na praslici (bola novým symbolom Indie). Mnohí opustili svoje domovy a pridali sa k pochodu, ktorý s nádejou kráčal k „moru slobody".

Pochod začalo sedemdesiat pútnikov, ale keď prišli k oceánu, bolo ich niekoľko desiatok tisíc. Taká bola sila Gándhího apelu a jeho hľadania spravodlivosti a solidarity. Po príchode na pláž Gándhí symbolickým gestom nabral z piesku za hrsť soli. S roztvorenou dlaňou pokrytou soľou povedal: „Anglicko, nechaj nás pokojne žiť v našej krajine! Sme národ starý tisícky rokov. Nechceme, aby nám vládla mocnosť, ktorá nám nerozumie..."

Ako už mnohokrát predtým, Gándhího uväznili. Ale kampaň sa nezastavila: ďalší Veľký pochod zamieril k ložiskám soli v Dharasane, tentokrát bez Gándhího na čele. Výsledok bol hrozný – mŕtvi a tisíce vážne zranených; ženy omdlievali pri odnášaní tiel ich otcov, bratov a manželov, až kým nepadli vyčerpané na zem.

Anglicko malo medzinárodnú povesť najmä ako civilizovaná krajina, jej morálna autorita sa však rozbila na márne kúsky. Odvtedy sa zorganizovalo veľké množstvo štrajkov a vyvíjala sa politická aktivita za nezávislosť Indie. Bohužiaľ sa objavili aj silné divízie. Na jednej strane bol Nehrú, stúpenec rýchlej nezávislosti za každú cenu; na druhej strane Džinnáh, vodca moslimov, ktorý naliehal, aby sa vytvoril nový štát len pre moslimov, z ktorého neskôr vznikol Pakistan.

V oku hurikánu sa Gándhí neponáhľal, lebo vedel, že na vládnutie sa treba pripraviť. Najprv sa každý musí naučiť ovládať sám seba. Okrem toho, Indovia nemali skúsenosti s riadením krajiny: inštitúcie, ministerstvá, siete komunikácii... Kto by to všetko sfunkčnil? Pri návšteve nemocníc a cestovaní vlakom si uvedomil, v akej úbohej situácii sa India nachádza: mnohí vykonávali potrebu na chodbách. Čo by sa stalo, keby zrazu získali nezávislosť?

Celá táto eufória spôsobila ďalšie nepokoje, ako napríklad v Kalkate, kde sa Indovia a Angličania navzájom zabíjali. Aby Gándhí zastavil túto vlnu násilia, obetoval svoj vlastný život: postil sa s pevným rozhodnutím umrieť, ak sa násilie úplne neskončí. Našťastie dokázal zastaviť toto šialenstvo, aspoň na chvíľu... potom ho pozvali do Londýna, aby začal rokovania...

Predtým sa po Londýne prechádzal ako džentlmen, teraz ho tam prijali v bedrovom rúšku. Navštívil robotnícke štvrte, kde sa stretol s predsudkami voči jeho kampani, v ktorej odmietal anglické oblečenie. Deti sa ho pýtali: „Gándhí, kde si nechal nohavice?" On im odpovedal: „Nenechal som ich nikde, ja nosím skrátené golfové nohavice." Prijali ho aj na kráľovskom dvore, na diplomatickom stretnutí a všetci čakali, že príde v oveľa elegantnejšom "dhotí", on však vošiel vo svojom zvyčajnom oblečení.

S prekvapením sa ho pýtali: „Nie ste oblečený naľahko?" „Nie, kráľ Juraj je oblečený za dvoch, so všetkým, čo má na sebe..." Takto stále dodržiaval svoje zásady.

Na konferenciách v Londýne sa nedosiahlo nič, no Gándhí ani nečakal, že odíde s podpísanou nezávislosťou. Cestu využil aj na to, aby spoznal Francúzsko, Švajčiarsko a Taliansko. V hlavných mestách, ktoré navštívil, sa nahromadili tisíce Európanov a vítali ho ohlušujúcim potleskom. Každý chcel vidieť tohto polonahého starčeka, ktorý mal umelý chrup, ale postavil sa mocnému Britskému impériu. V Taliansku sa rozprával s Mussollinim a povedal mu, že fašizmus nemá žiadnu budúcnosť...

V roku 1947 India získala vytúženú nezávislosť, ale Gándhího to nepotešilo. Kým sa triumfálne týčili vlajky Indie a Pakistanu, on zotrval na rohožke pred svojím domom, mlčanlivo, smutne a zamyslene. Vymyslel sa groteskný plán. Umelo rozmiestnili milióny rodín podľa ich náboženstva: moslimovia skončili v Pakistane, ktorý sa rozprestieral na opačných stranách Indie; hinduisti v Indii; a sikhovia sa domáhali vlastných nezávislých krajín... Národy štvané lakomými vodcami naďalej medzi sebou bojovali. Už zomreli desiatky tisíc ľudí v bratovražednej vojne trvajúcej desaťročia až dodnes...

Gándhí sa stiahol z politiky, nechcel pokračovať v temnej hre politikov. Neprerušil však svoj pochod, naďalej kráčal a rozprával o mieri a jednoduchosti. 30. januára 1948 vyšiel na nádvorie ako každý večer, aby sa pomodlil a porozprával s ľuďmi, ktorí si ho prišli vypočuť. Jeden muž sa pretlačil dopredu a poklonil sa mu, ale keď sa vztýčil, vystrelil mu do srdca tri guľky. Gándhí ledva stihol povedať: „Ach, Ráma, ach, Bože!" a jeho telo padlo na zem.

Ľudia na celej Zemi boli otrasení, keď sa dozvedeli, že prorok mieru padol. India ostala paralyzovaná. Nekonečný zástup ľudí sa v tichosti zhromaždil na brehoch rieky Ganga, aby sa rozlúčil s týmto mužom, ktorého nazývali „Bapu", otec. Dokonca aj miestokráľ Anglicka si s plačom sadol do piesku hneď vedľa vatry, kde sa na popol obrátil muž, ktorý nikdy nemal majetok, tituly, ani výnimočný talent. Jednoducho to bol muž, ktorý sa odvážil brániť mier vo vojnovom svete. Mal otvorené srdce pre bohatých, chudobných, brahmanov i nedotknuteľných; pre Európanov, hinduistov aj moslimov...

Gándhího nezaujímali masky, zaujímalo ho ono zlaté dieťa, ktoré spí vo všetkých ľudských bytostiach. Dúfal, že budeme čoraz väčšími idealistami, že povieme: som tu, brat môj, som s tebou...

Keď prstami predstavivosti obraciame stránky dejín, nájdeme listy poškvrnené krvou, no raz za čas narazíme aj na listy písané zlatým atramentom. Na hrdinov, ktorí sú ako semienka. Semienka sa môžu rozdrviť a pošliapať, ale skôr či neskôr vyklíčia a vytvoria klasy. A tieto klasy živia všetkých, čo sú hladní po chlebe, hladní po mieri, hladní po sláve. Ak si spomenieš na Gándhího, nezabudni, že ľudská bytosť je taká veľká a silná ako ideál, ktorý nesie v sebe. A tento ideál hovorí, že sme schopní vytvoriť nový svet tolerancie, jednoty, mieru a svornosti.

Francisco Capacete