Veľký renesančný umelec Michelangelo je zaujímavou osobnosťou v dejinách výtvarného umenia. Bol skvelým maliarom, sochárom, architektom, a dokonca aj písal básne.

Jeho úsilie a tvorba boli zasvätené idei Krásy a jej zobrazeniu v tomto hmotnom svete, v ktorom všetci prežívame svoje životy.

V jednej zo svojich prvých básní napísal: „Mojou potravou je len to, čo horí, a v tom, čo iným prináša smrť, ja musím nájsť život."

Život a tvorba
Narodil sa 6.3.1475 v Caprese pri Arezze, kde bol jeho otec v tej dobe sudcom. V útlom veku mu zomrela matka. Už v detstve sa presťahovali do Florencie, kolísky renesancie, v ktorej žil s prestávkami až do roku 1505.

Najprv sa stal učňom v maliarskej dielni, ale zistil, že maliarstvo nie je pre neho, bol omnoho viac priťahovaný sochárstvom. Z tohto dôvodu šiel v roku 1490 do učenia k jednému z posledných pomocníkov známeho Donatella, Bertoldovi di Giovani, ktorý bol riaditeľom sochárskej školy v Akadémii Lorenza de Medici. Pod jeho vedením študoval veľké antické vzory, opájal sa starovekou kultúrou, obdivoval antické mramorové figúry a maľby. Keďže vždy študoval veci do hĺbky a v súvislostiach, venoval sa tiež štúdiu prírody, matematiky, filozofie (predovšetkým neoplatónskej), a najmä anatómie, ktorá je základom florentskej maliarskej školy.

V júni 1496 odišiel do Ríma, kde potom pobýval 10 rokov. O dva roky začal pracovať na soche Piety pre kostol sv. Petra. Bol to nezvyčajný námet, ktorý však spracoval veľmi precítene a slávnostne. Výsledné dielo bolo krásne, plné mystiky a zároveň reprezentujúce aj zmenu výrazu, ku ktorej dochádzalo vo vtedajšej tvorbe. Krása premáhala tragický výraz, pokoj zasa utrpenie. Mladosť Panny bola vyjadrením jej vnútornej krásy a čistoty, reálne stvárnenie Krista zasa vyjadrovalo skúsenosti a prekonané utrpenie.

V 1501 dostal zákazku na sochu Dávida pre námestie Piazza della Signoria. Dávid je jednou z najvýznamnejších sôch v dejinách renesancie. Nahá postava s odhodlaným pohľadom je symbolom človeka, ktorý má určité normy a je schopný si ich udržať za každých okolností, má vôľu kráčať priamo za vytýčeným cieľom, kliesniť si k nemu cestu a nenechať sa zlomiť prekážkami. Svojim spracovaním sa odlíšil od klasickej predstavy Dávida len ako víťaza a našiel v ňom symbol, ktorý v sebe zjednotil dve idey, dva princípy: Fortezu (silu) a Iru (hnev), nie ako negatívnu emóciu, ale ako odhodlanosť.

Významným bol rok 1505, lebo sám pápež Július II. požiadal Michelangela o návrh na svoj náhrobok. Až po 40 rokoch, počas ktorých sa menili pápeži a každý z nich mal odlišnú predstavu o vzhľade náhrobku, sa zrealizoval Michelangelov šiesty návrh. Výraznou je postava Mojžiša, ktorý je údajne božským zrkadlom umelcovej duše, túžiacej dosiahnuť niečo vyššie. Dielo je symbolom toho, čo pápež zosobňuje v očiach veriacich, je predstaviteľom dôstojnosti, múdrosti, kresťanských, ale i všeobecne ľudských vlastností hodných nasledovania. Z tohto projektu sa zrodili ešte dve zaujímavé sochy: Vzbúrený otrok a Umierajúci otrok, ktoré veľmi charakteristicky prezentujú umelcovu schopnosť vyjadriť stavy duše. Sú akoby v zajatí kameňa, a preto vyjadrujú boj ľudskej duše s väzbami k hmotnému svetu, s túžbami, vášňami, neresťami.

Dokončenie náhrobku sa predĺžilo aj preto, že umelec popri tom pracoval aj na ďalších zákazkách. V roku 1508 bol pápežom Júliusom II. poverený vymaľovaním stropu v Sixtínskej kaplnke v Ríme. Keďže viac inklinoval k sochárstvu, nebola to preňho až taká radostná príležitosť, no napriek tomu, a vďaka svojej zodpovednosti a disciplíne, sa mu podarilo prekonať mnohé pokušenia a úlohu zvládol výborne. Strop predstavoval 1000 štvorcových metrov, na ktorých mal skomponovať viac než 300 postáv. V rokoch 1508 – 1512 vytvoril sám len s dvoma pomocníkmi sériu fresiek. Pápež potvrdil kvalitu spracovania námetu, i keď bolo plné nahých postáv. Michelangelo mu vysvetlil, že krása nahých tiel vyjadruje vnútornú krásu, že tým fyzickým znázornil to subtílne, jemnejšie, čo sa prostredníctvom fyzického realizuje, čiže ľudskú dušu v jej rôznych podobách v závislosti od charakteru postavy. Medzi námetmi môžeme aj dnes vidieť 9 scén Stvorenia sveta, 12 postáv Prorokov a Sibýl, rôzne biblické príbehy, Ježiša Krista, Jána Krstiteľa, a tiež rôznych svätcov a svätice v Poslednom súde, ktorým dielo po 30 rokoch ukončil.

Neskorší pápež Klement VII. v 1523 zadal Michelangelovi zákazku na sakristiu v San Lorenze vo Florencii, kde mali byť umiestnené mediciovské hrobky. Výsledkom prác na náhrobkoch sú 4 krásne mramorové sochy predstavujúce protikladné dvojice, na hrobke Lorenza Súmrak a Úsvit a na hrobke Giuliana Deň a Noc. Čoskoro prišla ďalšia objednávka a tak v 1524 vytvoril zaujímavý projekt knižnice Mediciovcov „Biblioteca Laurenziana" vo Florencii (navrhol aj vysoké pulty vhodné na pohodlné čítanie textov).

V 1534 sa vrátil späť do Ríma, kde zostal až do svojej smrti. V nasledujúcom roku sa stal hlavným architektom, maliarom a sochárom pápežského stolca.

A stále pokračoval na prácach v Sixtínskej kaplnke, poslednou bola v roku 1545 freska Obrátenie svätého Pavla. Celé dielo, rovnako ako aj strop kaplnky, je tvorené súborom viacerých príbehov. Ich nezvyčajnosťou je, že v 100-krát videných príbehoch dokázal nájsť výraz, dokázal nimi nielen niečo vyjadriť, ale aj vyvolať emócie, ktoré nútia človeka zamýšľať sa nad vecami, pretože každá postava prežíva svoj vlastný príbeh, vyjadruje nejaké emócie, nejaký stav duše v určitej situácii, rozhodnutie či voľbu, ku ktorej postava dospela, a tak núti pozorovateľa premýšľať... Krása nahých tiel je svedectvom krásy ľudskej duše v deň vzkriesenia, teda v momente dosiahnutia oslobodenia sa od všetkých ľudských negatív.

Posledných 20 rokov života nebol už toľko zameraný na fyzickú krásu - do popredia sa dostala duchovná sféra. Viac premýšľal a uvedomoval si pominuteľnosť hmotného a nadčasovosť a význam duchovného. Práve toto sa snažil zachytiť aj vo svojich dielach. V roku 1550, po smrti hlavného architekta Chrámu sv. Petra, bol pápežom na jeho miesto vymenovaný Michelangelo, ktorý okamžite začal pracovať na stavbe nového Chrámu sv. Petra. Podarilo sa mu dokončiť model kupoly, prestavbu pahorku Kapitol. Túžil vniesť do architektúry mesta poriadok. To zrealizoval prestavbou námestia Piazza de Campidoglio a fasády Paláca Konzervatívcov, stavbou Kapitolského paláca (dnes Palazzo Nuovo) so stĺporadím vedúcim na námestie. Jeho architektonické diela predstavujú zlomový bod v architektúre 16. storočia. O stavbe sám povedal: „Je isté, že prvky, z ktorých sa skladá rámec budovy, zodpovedajú telesným údom. Iba ten, kto dokáže napodobniť ľudskú postavu a vyzná sa dobre v anatómii, vie tiež všetko o architektúre."

Zomrel 18.2.1964. Na základe svojho priania bol pochovaný v rodnej Florencii.

Osobnosť umelca
Bol dosť uzavretý, netrpezlivý, ale zároveň vytrvalý a precízny. Častokrát ani nespal a nejedol, len aby mohol pracovať a priblížiť sa k výsledku. Bol veľmi húževnatý, pred smrťou dostal horúčku, no odmietol si ísť ľahnúť, pracoval do posledného zvyšku síl, až do veku 89 rokov. Staroba ho nijako neoslabila, sila jeho osobnosti aj tela zostávala rovnaká. Fyzická práca s dlátom ho udržiavala v kondícii. Napriek tomu, že maľoval krásne fresky a maľby, cítil sa viac sochárom než maliarom. Vravel: „Čím viac sa maľba podobá soche, tým sa mi viac páči. Čím viac socha napodobňuje maľbu, tým sa mi menej páči. Sochárstvo je svetlo, ktoré osvetľuje maľbu, rozdiel medzi nimi je ako rozdiel medzi slnkom a lunou." Pretože je omnoho ťažšie pracovať s hmotou, so skutočným priestorom, vec sa nenaznačuje len v rámci plochy, už skutočne existuje. Podľa Michelangela bola socha prítomná už v kamennom bloku a umelcovou úlohou bolo dostať ju von.

Jeho posolstvo
Celé jeho dielo je o hľadaní a zobrazení idei krásy. Jeho výkon spočíval nielen v abstraktných sústavách proporcií, v dokonalej ľudskej anatómii a dynamickej koncepcii tela v pohybe, ale predovšetkým v schopnosti prostredníctvom týchto tiel vyjadriť podstatu ľudskej bytosti, jej dušu. Je v ňom cítiť myšlienky neoplatonizmu, s ktorými sa stretol už v mladosti a ku ktorým sa pridala hlboká a pevná viera v boha. Jeho umelecké hľadanie sa zakladalo na jeho duševnom, vnútornom napätí a na vzťahu človeku a boha, niečoho, čo nás prevyšuje a prejavom čoho je aj Krása. V dielach sa snaží zobraziť Krásu, ale ako spojenie krásneho vzhľadu a duševnej krásy. Jeho postavy vyjadrujú dôstojnosť, veľkosť a silu človeka, jeho schopnosť zušľachťovať sa, meniť sa k lepšiemu. Sú neustálou inšpiráciou.

Viktória Búdová

Použitá literatúra a zdroje:
NÉRET, Gilles, 2003. Michelangelo. Praha : Slovart. 96 s. ISBN 3822828505.