Pri svojej poslednej ceste do Anglicka som mal to šťastie navštíviť starú katedrálu vo Winchesteri. Tisícročné stredisko putovania a náboženstva, jedno z magických centier planéty. 

Miesto, na ktorom bola v 11. storočí postavená súčasná gotická katedrála na normandských základoch, ktoré sú ešte viditeľné v krížovom pôdoryse, bolo sídlom svätýň ponorených v ďalekej minulosti, predchádzajúcej dokonca aj Rimanom.

Zvláštnou charakteristikou tohto veľkého diela je to, že pod ním prúdi voda rieky Avon, čím sa stáva určitým druhom kamenného plavidla vznášajúceho sa na vodnom prúde so všetkým symbolickým a ezoterickým obsahom, ktorý zahŕňa. Z iného hľadiska je ako mystický most, ktorý nad studenými podzemnými vodami umožňuje zjednotenie oboch brehov.

V jeho podzemí doposiaľ vyvierajú tri pramene a zvláštna konštrukcia zabezpečuje nádhernú akustiku po celej jeho lodi, čo sme zistili, keď sme počúvali jeho preslávené organy a keď sme boli svedkami zvláštneho zvyku nechať biť zvony počas popoludnia dlhšie než hodinu. Keďže zvony sú naprogramované tak, aby zneli na spôsob arpeggio, zdá sa, akoby ruky anjelov hrali na kolosálne harfy niekde nad vznešenou klenbou. Je veľmi ťažké opísať tento zážitok niekomu, kto ho neprežil, lebo je takmer nemožné si ho predstaviť.

Môj článok sa však nevzťahuje na samotnú katedrálu, ale na skromného muža Williama Walkera, profesionálneho potápača narodeného v roku 1864.

Takmer tisíc rokov podmývali vody základy katedrály a na začiatku 20. storočia sa zdalo, že je odsúdená k zániku, pretože v jej múroch sa objavili veľké trhliny a celá táto gotická nádhera sa rúcala v základoch. Technické prostriedky tej doby a stav potopeného muriva znemožňovali injektáž nosných materiálov a inžinieri sa ocitli pred zdanlivo neriešiteľným problémom. Vtedy sa objavuje hrdinská postava Williama. Ponúkol sa, že malým otvorom zostúpi nadol a v rukách prenesie vrecia cementu jedno po druhom, aby spevnil zatopené časti. Avšak preniesť množstvo kubických metrov materiálu, ktoré bolo podľa prepočtov inžinierov potrebné k podopreniu obrovskej budovy, sa zdalo nemožné podľa logických možností tejto čisto manuálnej činnosti, ktorú mala vykonať iba jedna osoba. Potápač sa nezľakol a v ťažkom skafandri, ktorý ručne plnili vzduchom jeho kamaráti v pivnici katedrály, sa potopil do ľadových vôd.

Píše sa rok 1906. Deň čo deň potápač neúnavne zostupuje a vystupuje po schodisku a vo svojich rukách nosí vrecia, kamenné bloky a trámy. Nevníma rozsiahlosť práce, je do nej úplne pohrúžený, nezáleží mu na jeho zdraví ani na tom, či mu za to niečo zaplatia. Uskutočňuje naozajstné dielo lásky. Všetci pochybujú o tom, že by toto dielo mohol vykonať v celom rozsahu..., ľudská bytosť predsa neznesie túto každodennú prácu v takýchto podmienkach. Avšak potápač už nie je ľudskou bytosťou, je inkarnáciou vôle a vytrvalosti. Pracuje do roku 1912 a spočítalo sa, že v tomto období zniesol 25 800 vriec cementu, 114 900 betónových blokov a 900 000 tehál. Jeho ruky počas šiestich rokov preniesli viac než 500 ton.

V katedrále je vztýčená jeho socha z bronzu s roztvorenými rukami, ktoré boli jediným nástrojom pri jeho titanskej práci. Dnes sa tam nachádza pamätná doska s nápisom: „Katedrála Winchester postavená na slávu Božiu v rokoch 1087–1093. Uchránená pred nebezpečenstvom z milosti Božej v rokoch 1905–1912."

Vezmime si príklad z Williama Walkera. Pracoval a venoval svoj život skromnému, avšak nadčasovému úsiliu o to, aby sa iní mohli modliť pod dokonalými strechami s rebrovou klenbou a počúvať zbor zvonov. Zostúpil do ľadových priepastí, aby sme sa my, ktorých nikdy nepoznal, mohli kochať takou krásou. Počas storočí tento mystický klenot poskytol prístrešie tisíckam veriacich. Tak ako stará katedrála, aj náš súčasný svet sa rúca v základoch, podmývaný vlnami Éry Vodnára. Umožnime, aby sa v nás prejavili charakteristiky potápača. Ponorme sa do studených vĺn s rukami plnými pevných balvanov našich diel a tam v tme ich pribime jeden k druhému, aby podopreli svet. Modlime sa svojimi rukami pri každodennej práci. Prídu iní, aby sa tešili z krásy sveta kolísanom v rytme zvonov.

Jorge Angel Livraga